MARTINA MORAVCOVÁ – Môj život s celiakiou
prišiel nenápadne, pozvoľna, pomaličky. Kedy a prečo vôbec? Odpoveď nikto nepozná. Kedže sa jedná o geneticky podmienené ochorenie, tak sa vlastne všetko začalo ešte pred mojím narodením. Kto mi dal do vienka tieto gény? Netuším. Nikto z mojich najbližších nemá potrebu dať sa geneticky otestovať. Takže okrem mňa v rodine celiakiou nikto netrpí. Moja prvorodená dcéra, bohužial, celiatické gény podedila, ale celiakiou nie je poznačená.
Narodila som sa 16. januára 1976 v piešťanskej nemocnici. Mala som nízku pôrodnú váhu, len 2,35 kg. Dostala som novorodeneckú žltačku a silný zápal pľúc. Nasadili mi silné lieky, ktoré nezaberali. Namiesto priberania na váhe som iba chudla. Napokon som vážila len 1,90 kg. Môj život visel na vlásku. Nezostávalo nič iné, len skúsiť silnejšiu terapiu. Pre moje srdiečko to bolo veľké riziko. Nikto si nebol istý, či to vydržím…
Ľudia si zväčša myslia, že špičkoví športovci, majstri sveta či olympijskí víťazi, prichádzajú na svet silní a zdraví ako buci a že sú predurčení na víťazstvá. Avšak moje prvé chvíle na tomto svete predznačovali všeličo iné, než športovú budúcnosť. Môj imunitný systém bol slabý. Prakticky každý mesiac som bola chorá a musela som často užívať antibiotiká. Moju neustálu chorobnosť lekári riešili dlhodobou penicilínovou kúrou. Športovanie bolo takpovediac vylúčené. Energiou som prekypovala aj napriek častým chorobám a vysokým horúčkam. Mojim športovo založeným rodičom sa tieto odporúčania priečili a tak ako trojročná som sa začala učiť prvým plaveckým záberom. Moja immunita sa pomaličky zoceľovala.
Bola som celkom normálne, ani bacuľaté, ani chudé dieťa, ktore obľubovalo palacinky, zemiakovú alebo krupicovú kašu. Mäsu a chlebu som veľmi neholdovala, ale ako dobré dieťa som ich pod nátlakom musela zjesť. Ako tínedžerka a v rannej dospelosti som netrpela žiadnymi vážnejšími chorobami a úspešne som prekonávala plavecká ciele ako naprogramovaná.
Kedy sa to vlastne zlomilo? A prečo?
Tieto otázky si asi kladie väčšina celiatikov, u ktorých ochorenie prepukne v neskoršom veku. Celiakia nebolo moje prvé autoimmúnne ochorenie, ktoré ma potrápilo. Písal sa rok 1999, rok a štvrť, pred Olympiádou v Sydney, a ja som náhle začala zdravotne a fyzicky strádať. Môj stav pod náročným tréningovým režimom išiel rapídne z kopca. Chudla som, chveli sa mi ruky, srdce búšilo a nevládala som doplávať ani ľahučký tréning. Napokon sa z toho vykľulo autoimúnne ochorenie štítnej žlazy. Podrobila som sa celkovému odstráneniu štítnej žlazy a od vtedy som odkázaná na doživotné užívanie suplementujúcich hormónov, tzv. Eutyroxu. Malé biele tabletky predstavujú môj život. Vďaka rýchlemu rozhodovaniu a liečbe, o rok neskôr na OH v Sydney, som neplakala od bezmocnosti, ale od radosti, že som vybojovala dve strieborné medaily.
Ďaľších šesť rokov som žila na športovom vrchole, zbierala som medaile z MS a ME, prekonávala rekordy. Mala som takmer 30 rokov a koniec kariéry sa blížil. Všetko išlo fajn a o dva roky bola predsa Olymiáda v Pekingu a moje piate vystúpenie pod olympijskými kruhmi. Väčšina vrcholových športovcov žije v štvorročných cykloch a aj ja som sa rozhodla, že bilancovať sa bude až po Pekingu. Avšak osud mienil inak.
Rok 2007 nezačal najlepšie. Spadla som na schodoch a roztrhla som si ramenný väz, len pár týžďnov pred MS v Melbourn. Do Austrálie som cestovala, ale po tréningovom výpadku a vo veľkých bolestiach výkony boli slabé. Aj som sa akosi fyzicky začala cítiť veľmi vyčerpaná, stalé unavená, bez energie, akási celá zapuchnutá, brucho vypučené. Na pretekoch som znova nevládala, častokrát som odplávala jeden pretek a na finále som ani nenastúpila pre nevysvetliteľnú kompromitujúcu vyčerpanosť. Cítila som sa ako zbitý pes. Nevedela som sa zregenerovať. Počas leta som si oddýchla, trochu som pookriala a zrehabilitovala rameno. Nebolo to ako predtým, ale cítila som sa lepšie, aspoň na úvod jesennej sezóny. Avšak tréningy si opäť vypýtali svoju daň. Na pláne som mala náročnú sériu svetového pohára; Južnú Afiku – Singapur – Moskvu – Štokholm – Berlín – Paríž… Cítila som, že zdravotne nie som úplne v poriadku, ale obyčajné krvné testy nič nenaznačovali. Dialo sa so mnou niečo, na čo som nevedela presne ukázať prstom. Nestustále vyčerpaná, pomalá regenerácia, a začali sa nenápadne pridružovať aj ťažkosti s trávením. Neustále ma nafukovalo, netrávilo mi dobre, alebo akoby veľmi pomaly. Mama vyslovila podozrenie na helikobaktera. A tak medzi svetovými pohármi som sa zastavila na gastroente-rologickom vyšetrení. Hadičku do krku som absolvovala bez problémov a aj ďalšie sprievodné vyšetrenia. Lekár nevyslovil žiadne podozrenia, a prepustil ma s tým, že o dva, tri týždne budem vedieť výsledky. Dokončila som sériu svetových pohárov a odletela späť do Dallasu. Opať som ochorela, teplota, nejaká viróza a totálna vyčerpanosť mi opäť krížila tréningové plány. Pár týždňov pred Vianocami 2007 zazvonil telefón a mama mi oznamovala diagnózu – celiakia, stupeň Marsh III B. Nechápala som. Celiakia? Ako to môže byť? A tu som si spomenula na tú zvláštnu chorobu, ktorú mi opisovala niekdajšia moja česká juniórska repre-zentačná kolegyňa a súperka, keď som ju raz stretla po dlhých rokoch na pretekoch v Bratislave…
A čo teraz?
Diéta, prísna a nekompromisná. Išla som do potravín so slzami v očiach a všade som videla len dobroty, ktoré už nikdy nemôžem ochutnať a žiadne „bežné veci”, ktoré by som mohla jesť… Smútok, šok, beznádej, ale asi každý si prejde podobnými pocitmi. Teraz sa nad tým iba usmejem. Pred desiatimi rokmi nebol taký výber, neboli potraviny pekne označované bezlepkovými symbolmi ako teraz. Dokonca ani v Amerike. Častokrát som sa cítila ako Maruška na jahodách v zime… preštudovala som do detailov zloženie každej potraviny. Ale rýchlo som sa naučila, že aj to je niekedy nedostatočné. Kúpila som si kvalitnú (bielu) čokoládu Lindt a schuti som ju zjedla. Po pár hodinách, keď som mala odísť na tréning som sa zrazu cítila bezvládna, akoby ma vypli od energie.
Ako je to možné?
Opäť som poprečitovala všetky potraviny, ktoré som zjedla. Nikde nič podozrivé. Tak som na internete začala bádať. Zradila ma predsa len tá čokoláda. Odkiaľ som mala vedieť, že na sladenie coca butter používajú slad? Nikde to na tej čokoláde nebolo napísané… V lete ma čakala pekingská Olympiáda, ale celiakia s vysokým poškodením čreva sa lieči pomaly. Čas hral proti mne. Naviac som mala aj prechodnú laktózovú intoleranciu.
Pri cestovaní sa musíte spoliehať na stravu, ktorú často nemáte pod kontrolou. Vo februari som vycestovala na testovacie preteky do Pekingu. Ako vysvetlíte číňanovi, ktorý nehovorí ani po anglicky a v krajne kde celiakia ako choroba neexistuje, že čo všetko nemôžete jesť? Že tie všetky jeho bežné prísady ako sojová či teriaki omáčka a ďalšie ochucovadlá su pre mňa jed? Ako mi má niečo navariť okrem suchej ryže? Napokon sme sa nejako dohodli. V lete Olympiáda v Pekingu nedopadla slávne, ale ak športovcovi dobre nešliape metabolizmus, je ako keď by ste mali pretekať Formulu 1 so zadreným motorom… Mala som 32 rokov, bola som 7 rokov šťastne vydatá a bol čas myslieť na iný život. Rozhodnutie za mňa spravilo moje telo.
Prišlo prvé tehotenstvo, materstvo a krátký pokus o trénovanie na moju šiestu Olympiádu v Londýne. Chcela som odísť od plávania s dobrým pocitom, s pocitom že ma trénovanie a pretekanie baví a fyzicky neubíja. Mala som ročnú dcérku bez výpomoci a svoju prípravu som si financovala sama. Rozhodla som sa, že tréning prispôsobím dcérkiným potrebám a svojmu telu. Na druhej strane som vedela, že možno tento prístup nebude dostačujúci na úspešné splnenie nominačńých kritérií. Nekvalifikovala som sa, ale teraz som mohla spokojne nadobro zavesiť plavky na kliniec. Rozlúčila som sa s viac ako 20 ročnou reprezentačnou kariérou, neľahkou ale nádhernou športovou cestou, ktorú by som nevymenila.
Po rokoch skuseností, ostražitej bezlepkovej diéty som si myslela, že nič viac ma neprekvapí. Omyl. A opäť šok. Po druhom tehotenstve sa všetko zdalo byť fajn, avšak približne rok po pôrode som si začala všímať problémy s trávením, trápili ma zápchy a teda aj hemoroidy. Ale ako mama dvoch malých detí, riešite seba ako poslednú. Počúvala som, že zápchy či hemoroidy je bežná vec v tehotenstve či po ňom. Každý rok som zvykla absolvovať krvné kontroly; na štítnu žlazu aj na celiatické markery. Po pôrode syna bolo všetko v poriadku. Potom som kontrolu zanedbala a absolvovala ju až po roku a pol. Hoci celiatické markery boli hraničné, ale v norme, moje telo vykazovalo značné deficity v krvnom obraze, anémiu, nízky hemoglobín, deficity vo vitamínoch. Hrozne mi tŕpli ruky, zápchy neprestávali napriek zvýšenemu príjmu vlákniny a pravidelnom užívaní probiotík. Po takmer 8 rokoch som skončila opäť na všemožných gastro vyšetreniach. Marsh 3A a ďalšie zápalové procesy na žalúdku a črevách. Našťastie UC a Crohna vylúčili. Aj tak to bol pre mňa totálny šok. Ako je to možné? Veď diétu dodržiavam maximálne poctivo. A tak som bola opäť na začiatku. S vysoko poškodenou sliznicou a plná otázok, hoci iných.
Čo sa stalo? Kde sa stala, alebo som ja urobila chybu? Bohužial nikto mi na to jednoznačne neodpovie. Ani ja sama neviem jednoznačne odpovedať. Môžem iba hádať či špekulovať. Pravdepodobne skrytý lepok. Ale spravilo by mi stopové či malé množtvo lepku takú šarapatu? Alebo že by bezlepkový ovos, ktorý som hojnejšie začala jesť práve pred dvoma rokmi? Vraj malé percento celiatikov reaguje aj na proteín v ovse. Neviem. Ovos som vyradila nadobro. Skrátka mu neverím. Veľmi som sprísnila kontrolu nad stravou. Po zhruba pol ročnej kontrole som sa mohla “pochváliť” s Marsh 1 a zápalové procesy boli takmer fuč. Hoci sa mi pospúštali rôzne potravinové intoleranice na mliečne výrobky, vajcia, niektoré druhy zeleniny, koreniny, či ovocie, verím, že aj s týmto sa moje telo časom vysporiada. Mnohí pociťujú ľútosť, že čo všetko si „nedoprajem” respektíve odopie-ram a považujú to za strašné. Áno je to nefér, nespravodlivé… Ale ja sa na to takto vôbec nepozerám.
Mnohí považujú denno denné skoré vstávanie, plávánie dlhé hodinny od steny k stene, neustálu vyčerpanosť, svalovicu, či iné bežné rutiny vrcholového špotrovca za nepredstaviteľný, ubýjajúci, ba až otrasný spôsob živo-ta. Napriek tomu športovcovi je to prirodzený život, ktorý má rád a vidí v ňom zmysel, aspoň po väčsine času. Hoci tieto stravovacie obmedzenia nie sú moja dobrovoľná voľba, akým bol šport, zvykla som si. Snažím sa rešpektovať svoje telo a jeho potreby, pretože to je jediný spôsob ako žiť zdravo. Sú ľudia, deti, ktoré hladujú a umierajú od hladu a to je strašné, nie to, či ja si dám dnes to alebo ono na tanier. Naštastie žijeme v civilizovanom kúte sveta plnom možností. Niektorí to štastie nemajú.
Celiakia nie je žiadna kliadba, ale výzva byť lepšími k svojmu telu.
Martina Moravcová
